Báthory

Uhorský šľachtický rod, ktorého pôvodné majetky boli v Sabolčskej a Szatmárskej stolici. Na dnešnom Slovensku vlastnili v 16. a 17. storočí panstvá Devín, Čičvu, Vranov, Mogyorós, Rozhanovce. Najvýznamnejší členovia: Alžbeta – čachtická pani, sadisticky mučila a vraždila dievčatá na Čachtickom hrade, za čo bola roku 1610 odsúdená na doživotie Štefan – prívrženec Ferdinanda I., neskôr prešiel na stranu Jána Zápoľského, sedmohradský vojvoda, dňa 28. 1. 1576 ho poľské stavy zvolili za poľského kráľa.

Bubek (Bebek)

Rod má spoločného predka s rodom Štítnickovcov. Je ním Matej, ktorého synovia Detrich a Filip v roku 1234 získali od kráľa Bela IV. za zásluhy v boji proti Tatárom rozsiahle majetky v Gemeri – Plešivec, Brzotín, Krásna Hôrka, Štítnik. Rod získal najväčší vplyv a moc v Uhorsku za kráľa Žigmunda.

Csáky (Čáky)

Prvý známy predok mal majetok v obci Piliské v Szatmárskej stolici. Jeho syn Štefan získal v roku 1396 hrady Korosszeg a Adorján. V 15. storočí mali značné majetky v Sedmohradsku a Bihári a zastávali vysoké krajinské funkcie. Roku 1560 získali grófsky titul. Pod tlakom tureckých výbojov sa dostali začiatkom 17. storočia na Slovensko, kde získali majetok v Leviciach a županstvo stolíc Komárno a Zvolen. Majetky Csákyovcov sa podstatne rozšírili 1638, keď po vymretých Thurzovcoch získali Spišský hrad s rozsiahlymi majetkami na východnom Slovensku a dedične hlavné županstvo na Spiši, koncom 17. storočia panstvá Richnava a Tematín, po vymretí Drugethovcov aj časť ich majetkov. Začiatkom 18. storočia získali panstvo Budatín, ktoré vlastnili až do roku 1945.

Čák Matúš

oligarcha, podľa hlavného sídla zvaný tiež Trenčiansky. Pocty, hodnosti a majetky dostal za pomoc kráľovi pri potlačení vzbury pánov z Kysaku, ktorý držali v moci západné Slovensko s Bratislavským hradom. Neskôr sa na protest proti politike Ondreja III. vzdal úradu palatína a osamostatnil sa na svojom panstve, ktorého strediskom sa po roku 1296 stal Trenčín. V snahe odňať mu majetky a pokoriť ho, vyslal proti nemu kráľ Ondrej III. výpravu, ktorá však nebola úspešná. Odvtedy viedol Matúš Čák politiku sledujúcu svoje osobné ciele, k čomu využíval všetky prostriedky, ktoré mu len poskytovalo vtedajšie politické vákuum. Po smrti Ondreja III. podporoval nástupníctvo českého kráľa Václava III., pričom pomáhal tiež poraziť jeho protikandidáta Karola Róberta. Za to mu Václav III. v Uhorsku známy skôr ako Ladislav V. 1. februára 1302 zveril celú Trenčiansku a Nitriansku stolicu, ktorú držal až do svojej smrti. Už nasledujúci rok však prešiel spolu s Abovcami na stranu svojho nedávneho nepriateľa Karola Róberta. Od roku 1304 vystupoval ako samostatný vládca. Prestal podporovať aj Karola Róberta. Roku 1310 bol vymenovaný za taverníka a jedného z troch palatínov krajiny, s územnou pôsobnosťou pre Horné Uhorsko. Na vrchole svojej moci v rokoch 1311 až 1312 ovládal alebo kontroloval 14 žúp a vlastnil vyše 50 hradných panstiev. Jeho vplyv siahal až na Spiš, ovládol Zvolenskú župu a mnohé panstvá. V Zadunajsku mu patril hrad Višegrád. Vďaka svojej neobmedzenej moci vo zverených oblastiach krajiny začal odnímať majetky nepohodlným šľachticom a ponechával si ich pre seba. Vzhľadom na to, že tak činil aj cirkvi, bol roku 1311 oficiálne pozbavený funkcií. Jeho reálnej moci ho však kráľ nemal možnosť zbaviť. Matúš Čák si na Trenčianskom hrade zriadil vlastný dvor na spôsob kráľovského, pričom si stále počínal ako samostatný panovník. Jeho palatínom bol do roku 1318 Felicián Zach. V roku 1314 vpadol na Moravu ako spojenec rakúskeho vojvodu Fridricha Habsburgského a pri hrade Holíč odrazil vojsko Jána Luxemburského. Po bitke pri Rozhanovciach 15. júna 1312, sa uzavrel vo svojej dŕžave. Roku 1318 mu zomrel jediný syn Matúš, a preto si za nástupcu vybral svojho príbuzného Štefana Čecha z rodu Šternberkovcov, cez ktorého majetky bola Matúšova dŕžava spojená s Moravou. Karol Róbert za pomoci magistra Donča zabral časť Matúšovych majetkov. Postavil sa proti nemu dokonca aj nitriansky biskup, ktorý ho dal do cirkevnej kliatby. Matúš Čák Trenčiansky však neobmedzene a nezávisle vládol na majetkoch v Nitrianskej, Bratislavskej a Trenčianskej stolici až do svojej prirodzenej smrti 18. marca 1321.