t-3 Everard des Barres (1146-1149)

Evrard z Barres, Everard des Barres inak tiež Eberhard von Bares, alebo Eberhard De Bären (zomrel 1176 Clairvaux) bol tretí veľmajster rádu templárov v rokoch 1147-1151. Tento preslávený člen rádu templárov pôsobil od roku 1143 ako velkopreceptor Francúzska a bol jedným z najvyšších hodnostárov rádu. Dňa 27. apríla 1146 predsedal spoločne s pápežom Evženom III. rádovej kapitule, pri ktorej dal pápež rádu právo nosiť červený kríž. Po smrti Roberta z Caron sa stal veľmajstrom templárskeho rádu a ako prvý smel používať titul: "Magister Dei Gratia". Svoju povesť si však vydobyl aj vo francúzskom vojsku druhej krížovej výpravy. Tu sprevádzal kráľa Ľudovíta VII., ktorému zachránil život počas bitky s Turkami pri Pizídii. Zdá sa, že mal na kráľa silný vplyv, krátko po svojom zvolení sa spoločne roku 1149 vrátili späť do Francúzska. Tam Everard dlho nezostal a na naliehanie rádu sa vrátil späť do Palestíny. Roku 1151 oficiálne abdikoval a odcestoval späť do vlasti a napriek protestom rádových bratov prestúpil do rádu cisterciánov v Clairvaux, kde v samote a odlúčení od svojej rodiny roku 1176 zomrel. Podľa kronikára Odo Deuila bol veľmi zbožný a statočný. Po jeho návrate do Francúzska v roku 1149 neoficiálne nastúpil na jeho miesto vo "Svätej zemi" Bernard de Tremelay, ktorý sa v roku 1151 po abdikácii Everard des Barres stal štvrtým veľmajstrom rádu. Neskoršie zmienky o ďalších príslušníkoch tohto rodu dokazujú, že mali vplyv na formovanie sveta v 12. a 13. storočia a objavujú sa už onedlho po jeho smrti. Po poprave Jacquesa de Molay (1314), kedy sa prenasledovaní templári usídlili v kláštoroch celej západnej Európy, vrátane južnej Moravy, sa aj členovia tohto rodu rozptýlili po celom vtedajšom známom svete a neskôr sa tiež zúčastnili aj dobývaní Nového sveta.