t-23 Jacques de Molay (1293-1314)

Posledný templársky veľmajter. Počas svojho života vo funkcii veľmajstra sa stretával s nezáujmom o usporiadanie ďalšej krížovej výpravy do Svätej zeme a márne sa pokúšal o získanie prostriedkov na jej financovanie. Strata kresťanských štátov vo Svätej zemi vrátane Jeruzalema sa silne na ráde podpísali, lebo rád bol so Svätou zemou spriaznený už od svojho vzniku. Strata Svätej zeme znamenala pre rád pominutie jeho vlastnej existencie a Jacques de Molay musel tento problém riešiť. Odmietal návrh popredných osobností stredovekej Európy zlúčiť sa s konkurenčným rádom johanitov, pretože skoršie vojenské neúspechy vo Svätej zemi boli poznamenané rivalitou medzi oboma poriadky. Poslal aj pápežovi Klementovi V. dve memoranda, z čoho jedno sa výhradne týkalo odmietnutia zlúčenia templárskeho rádu s johanitským so spomínanými dôvodmi. V piatok 13. októbra 1307 bol Jacques de Molay na príkaz francúzskeho kráľa Filipa IV. zatknutý a neskôr postavený pred inkvizičný súd z podozrenia kacírstva. Filip IV. obvinil templárov zo sodomie, idolaterie, zapieranie Krista a ďalších excesov, usporiadal zatýkanie templárov po celom Francúzsku a uvrhol ich do žalára, kde boli podrobení vypočúvaniu za pomoci mučenia a zastrašovania. Spústy templárov sa počas dlhého väznenia doznalo k (pravdepodobne falošným) priznaniam, čím pápež Klement V. usúdil, že rád bol natoľko poškvrnený, že už ďalej nemôže existovať, čomu napomáhala aj skutočnosť, že Jacques de Molay odmietal rád obhajovať. Pápež Klement V. templárov považoval za nevinných, čo dokázalo aj potvrdenie existencie tzv. Chinnonského pergamenu nájdeného doktorkou Barbarou Fraelovou v tajných vatikánskych archívoch v ktorom pápež Klement V. templárov tajne omilostil. Dnes býva tento proces všeobecne považovaný za vykonštruovaný, pretože francúzsky kráľ potreboval nutne peniaze pre svoju štátnu pokladnicu. Po oficiálnom zrušení rádu pápežskou bulou Vox in excelsa v roku 1312 bol 18. marca 1314 Jacques de Molay odsúdený za kacírstvo, čarodejníctvo a ďalšie zločiny na doživotie spoločne s ďalšími vysokými templárskymi hodnostármi Hugues de Pairud, Geoffroyi de Charney a Geoffroyi de Gonneville. Verdikt súdu Jacquesom natoľko otriasol, že sa nakoniec pokúsil o obhajobu rádu, svoj rád vyhlásil za svätý a svoje predchádzajúce priznanie (pravdepodobne vynútené mučením a zastrašovaním) odvolal spoločne s Geoffreyem de Charnay, preceptorom z Normandie, čo podľa vtedajšej mentality znamenalo odpor k pokániu a návrat ku kacírstvu, čím si Jacques de Molay aj Geoffrey de Charnay vyslúžili ortieľ smrti. Ešte v ten deň boli na príkaz francúzskeho kráľa Filipa IV. upálení na ostrove Île de la Cité na Seine ako veční kacíri. K tejto udalosti sa viaže legenda, že Jacques de Molay na hranici povolal (preklial) francúzskeho kráľa Filipa IV. i pápeža Klementa V. do roka a do dňa k Božiemu súdu, čo sa nakoniec vyplnilo.